TRAVELLING
Picture supplement to Gaston´s story about his trip to Sahara
posted by Brigita Wallova @ 10:25 PM
2 comments
SENIORSTORIES - SLOVAKIA
Príbeh môjho života. Európsky projekt pre občanov vo veku od 55 rokov. Slovenskí seniori píšu príbehy a skúsenosti zo svojho života.
nedeľa, februára 04, 2007
Picture supplement to Gaston´s story about his trip to Sahara
2 Comments:
SKALNÝ ORGAN A AKO NAŇ LIEZŤ
„A toto je pre mňa tá najkrajšia a najsmutnejšia krajina na svete. Je rovnaká ako na predošlej strane, ale nakreslil som vám ju ešte raz, aby som vám ju čo najdôkladnejšie ukázal. Na tomto mieste sa malý princ na Zemi objavil a potom zmizol.
Zadívajte sa pozorne na túto krajinu, aby ste ju bezpečne spoznali, ak raz pocestujete Afrikou po púšti. A ak náhodou pôjdete práve tadeto, veľmi vás prosím, neponáhľajte sa, postojte chvíľku priamo pod hviezdou! A keď k vám potom pristúpi chlapča a bude sa smiať a bude mať zlaté vlásky a nebude odpovedať na otázky, ľahko uhádnete, kto to je. Buďte tak dobrí a nenechajte ma tak smutného: rýchle mi napíšte, že sa vrátil..."
Vážený pán Exupéry!
Mám rád Vašu knižku Malý princ, končiacu citovanými slovami a zakaždým, keď som ju čítal, zadúfal som, že snáď to budem ja, kto Vás raz poteší. A na Vás som si spomenul, keď sme jedného pekného dňa došli s priateľmi do Sedla karaván a pred nami sa rozprestierala Sahara. Putovali sme piesočnou krajinou dlhé dni, ukladali sa večer čo večer pod hviezdami prikrývkou, hádajúc v duchu mená neznámych súhvezdí, ale ani tú krajinu, ani tú hviezdu z Vašej knižky som nenašiel.
Potom zrazu piesku ubudlo a my sme vstúpili do ríše duchov hôr — do Hoggaru. Bolo nám dopriate pobudnúť v skromnosti na vrcholkoch týchto hôr a pri pohľade na pustý mŕtvy kraj okolo pochopiť skľúčenosť Vášho malého priateľa, ktorého cesta k ružiam, líške a k ľuďom vedie cez tieto holé zrázy. Keď sa naše hoggarské dni chýlili ku koncu, utáborili sme sa pod skupinou skál, zvaných Tehoulagy. Ich západnú stenu tvorí snáď najväčší organ sveta - cez štyristo metrov vysoké kolmé stĺpy týčiace sa k nebu. Vietor tu hučí svoju večnú pieseň. Nik z nás o tejto stene nehovorí a každý z nás na ňu myslí. Nakoniec sa rozliezame iba po okolitých štítoch. Jeden z posledných večerov končí, organ žiari zlatom v svetle zapadajúceho slnka a my sa rozprávame o našich doma, za ktorými sa čo nevidieť vydáme na cestu. Zrazu čítam v očiach svojho priateľa otázku; zľahka prikývnem, on sa usmeje — a je rozhodnuté.
Ráno je päť stupňov pod nulou, nemárnime však čas roztápaním ľadu a hladní klusáme pod stenu. Je nám trochu úzko, ale rutina príprav na lezenie nám vracia sebadôveru. Prvé dĺžky lana lezieme nabalení ako Eskimáci, bez rukavíc sa železo lepí na ruky. Potom však začína horolezecká rozprávka: zväčša štvorka a päťka (ale poctivá alpská), pevná drsná skala. Dokonca už ani ruky neoziabajú a aj teplých vrstiev z nás postupne ubúda. V malej jaskynke však systém spár a komínov končí a s ním i naša pohoda: nad nami a po stenách skala hladká sťa detský zadoček. No a na tých našich pociťujeme nepríjemné pálenie pri myšlienke na nekonečné zlaňovanie, ktoré nás asi čaká.
V tom začalo nad nami v klenbe jaskynky svitať a v mojej hlave tiež: tvrdenie francúzskeho sprievodcu „v jaskynke chvíľu počkáme a potom sa objaví ďalšia cesta" nebol nezmysel, ako som sa pri čítaní tam dole domnieval, ba aj môj parťák odvolal hanlivé výroky na adresu jazykovky, ktorá ma vychovala. Lezieme dve dĺžky vnútri orgánu, hukot nám drása uši, ale je to úžasné. Potom malý otvor a sme znova v stene, ďalej komín a špára a už je nad nami iba nebo. Stisk ruky a dlhé mlčanie. Pod nami duní organ, v tieni je asi 40 stupňov, lenže kde je tu tieň? Všade okolo púšť, ktorá sa nám sprvu zdala surová, ale ktorá nám pozvoľna prirástla k srdcu — snáď rýchlejšie, než Vám, pán Exupéry, pred rokmi, keď ste nad ňou lietal s poštou. Ale my sme k nej boli bližšie, dotýkali sme sa jej rukami a hlavne boli sme nakazení Vašimi knihami.
Mŕtvou nehybnosťou sa zrazu čosi mihlo — neverím svojim očiam: dva žlté motýle. Sme pekne vysoko a v samom strede Sahary (pre dospelých, ktorí milujú čísla: výška je takmer 3000 m a najbližší okraj púšte je cez 1000 kilometrov). Dívame sa neveriacky na seba a zasa na ten žltý zázrak. V tom naraz ustal vietor, organ stíchol, zaznel smiech — a na okamžik sa mi zazdalo, že to neboli motýle, ale šál okolo krku chlapčaťa so zlatými vlasmi, ktorý na otázku, kde sa tu vzal, mal jedinú odpoveď: „Prosím Ťa nakresli mi baránka".
A tak Vám píšem, pán Exupéry, ako ste ma vo svojej knižke prosili. Trochu oneskorene, ale viete, pre dospelých je toľko vecí dôležitejších než chlapček, ktorému máte nakresliť baránka ...
Pozn.: Kliknutím na obrázok si zobrazíte jeho väčšiu verziu
THE ORGAN ROCK AND HOW TO CLIMB ON IT
“This is, to me, the loveliest and saddest landscape in the world. It is the same as that on the preceding page, but I have drawn it again to impress it on your memory. It is here that the little prince appeared on Earth, and disappeared. Look at it carefully so that you will be sure to recognise it in case you travel some day to the African desert. And, if you should come upon this spot, please do not hurry on. Wait for a time, exactly under the star. Then, if a little man appears who laughs, who has golden hair and who refuses to answer questions, you will know who he is. If this should happen, please comfort me. Send me word that he has come back….”
Dear Mr. Exupéry,
I like your book Little Prince that ends with the words cited above and when I read it I always had hoped that probably it would be me who would once please you. I recalled you when my friends and I approached Saddle mountain pass and there was the Sahara dessert in front of us. We had been walking cross the sandy land for many long days and we laid down under the blanket of stars trying to guess the names of unknown constellation, but neither the country now the star from your book I had never found.
But all of a sudden there was less Sand and we stepped into the kingdom of mountain ghosts – the Hoggar. We indulged to be on the top of these mountains and while seeing the dead wasteland we understood the sadness of your little friend whose pilgrimage to roses, fox and people lead via these bare steep hill. When our Hoggar days came to the end we camped under the rocky range called Tehoulag. Their western face is created by probably the biggest organ of the world – more than two hundred of vertical columns reaching to the sky. The wind signs its eternal song here. Now of us speaks about the face but all of us think of it. We finally climb only the neighbouring peaks. One of our last evening is coming to the end and we are talking about our folks who stayed at home and we will see them in a short time. Suddenly I can read a question in my friend ´s eyes, I nod lightly, he smiles – and it is decided.
In the morning it is five degrees bellow zero, we do not waste time by melting snow and being hungry we trotted to the bottom of the hill. We are a little bit afraid but the routine preparation for climbing bring our self-confidence back. The first lengths of the rope we climb wrapped like the Eskimos because without gloves the ice would stick to our hands. But after that the mountain – climbing fairy tale begins: mainly four and five (but proper alpine), firm, rough rock. Even the hands are not cold and we have less and less warm layers on us. But in a small cave the system of Crannies and chimneys buds and to does our well-being: above us and our the wall faces rock smooth as baby ´s buttocks and even we felt unpleasant hot while thinking of never ending climbing down that awaits us.
At that moment the idea downed at my head as well: statement of one French book – guide “in a cave we will wait for a while and then the further way appears” – it was not a nonsense as I thought while I had been reading it and even my partner called out his abusive remarks concerning the language school where I learned the language. We climb two lengths in the organ, noise tortures our ears, but nevertheless it is marvellous. Then a opening and we are again in the face of small the wall, next a chimney and a cranny and there is only the sky above us. A handshake and a long silence. Down there the organ thunders, there is 40 degrees in a shadow, but when can you find a shadow here? All around there is the dessert that at the beginning seemed to be rough, but the slowly started to like it later – maybe even faster then you, Mr. Exupéry – when you had flown over it many years ago. But we were closer to it, we touched it by our hands and what is important we were influenced by your books.
The dead inertia was cut by something - I do not believe my eyes: Two yellow butterflies. We are pretty high up and just in the middle of the Sahara dessert (for adults who love members: the height is nearly 3 000 m and the nearest edge of the dessert is more then 1000 kilometres). We look around in disbelief and again the yellow miracle. At this moment the wind stopped and the laugh resounded and at one moment it seemed to me that they were not butterflies but a scarf around the neck of a little boy with golden hair, who had the only answer to the question “Where are you from”? –it was: “Please, draw me a sheep”.
And so I am writing to you, Mr. Exupéry, as you asked for in you book. A little bit belated, but you know, for us – adults – there are to many things more important there a little boy asking you to draw him a sheep …..
Zverejnenie komentára
<< Home