I THOUGHT THAT LOVE WOULD LAST FOREVER....
posted by Brigita Wallova @ 6:04 PM
6 comments
SENIORSTORIES - SLOVAKIA
Príbeh môjho života. Európsky projekt pre občanov vo veku od 55 rokov. Slovenskí seniori píšu príbehy a skúsenosti zo svojho života.
6 Comments:
KATINKA
Zhodou šťastných náhod som dostal vycestovaciu doložku na Olympiádu do Mníchova. Túto cesto som chcel a aj som realizoval cez Švajčiarsko. V Zürichu som navštívil priateľa, s ktorým sme spoločne leštili chodníky na košickom korze v časoch, keď sme sa oboznamovali s tajomstvami dievčenskej duše. Tento priateľ sa po udalostiach v roku 1969 rozhodol vzdať ďalšej cesty k svetlej socialistickej budúcnosti a rozhodol sa zostať vo Švajčiarsku. Býval v Zürichu, kde mal aj svoje pracovisko v jednej projekčnej kancelárii. Vlastníkom kancelárie bol Maďar, ktorý tam v roku 1956 utiekol z Maďarska pri trvalej návšteve sovietskych vojsk. Vo svojej kancelárii zamestnával exilantov z tzv. Východného bloku.
Ako je známe, či pre niektorých neznáme, vtedajšia Národná banka československá nevybavila svojich občanov pri ceste do zahraničia príliš štedro devízovými prostriedkami. Jedného krásneho slnečného dňa ma môj priateľ predstavil svojmu šéfovi v jeho kancelárii. Tento mi ponúkol prácu po večeroch, tak od ôsmej hodiny do polnoci, aby som si zarobil nejaké tie devízy. Samozrejme som oficiálne pracovať nesmel ani nemohol a on ma nemohol platiť, a tak ma pridelil k emigrantke z Budapešti z roku 1956, ktorá bola zamestnankyňou firmy. Moja spoločníčka sa volala Katinka. Bola o niečo málo nižšia ako ja, mala oválnu tvár, krásne tmavohnedé vlasy, veľké tmavohnedé oči, malý noštek, súmerné plné pery. Celá jej tvár bola akoby majstrovským dielom renesančných talianskych umelcov. Oblečená bola stále jednoducho, ale perfektne. Nosila okuliare s tmavším rámom s veľkými zornicami, čo dodávalo jej tvári výraz prísnej intelektuálky. Po čase som sa odvážil pozvať ju na odpoludňajšiu, resp. dopoludňajšiu prechádzku. Neodmietla a naše prvé stretnutie bolo v holandskej čajovni Pána van del Brouka. Počas našich prechádzok sme prečesávali staré mesto, úzke uličky, parky, detské ihriská a kostoly. Boli to nezabudnuteľné chvíle, vyplnené spoznávaním jeden druhého. Nevynechali sme ani jeden deň.
Pri jednej s dopoludňajších prechádzok sme sa prešli k dominante starého mesta ku katedrále sv. Petra a Pavla. Vchodové dvere boli otvorené, a tak sme vstúpili do kostola. Jednoducho zdobená ohromná katedrála na nás zapôsobila hlbokým dojmom. Interiéru vládol mohutný kríž s ukrižovaným Kristom nad hlavným oltárom. Neznámy organista nacvičoval tokátu a fúgu d mol od Johana Sebastiana Bacha. Pôsobivá organová hudba nás preniesla do celkom iného sveta. To dodávalo celému prostrediu akúsi zvláštnu atmosféru. Stáli sme v pološere za poslednými lavicami pod mohutnými gotickými klenbami. Ja som bol opretý o mohutný gotický pilier, ona stála predo mnou. V tej chvíli moje oči zablúdili pred oltár, kde na schodoch bola položená jedna červená ruža krásne osvetlená prenikajúcim slnečným lúčom cez vitrážové okno. Pocítil som nesmiernu túžbu sa jej dotknúť. Súčasne som sa však aj obával, čo ak tým dotykom pokazím všetko to pekné, čo sme zatiaľ zažili. Organ pomaly prehádzal z pianissima do fortessima a vtedy som sa rozhodol. Jemne zozadu som ju chytil za rameno. Neodtiahla sa. Moja ruka sa posunula nižšie, objal som ju zozadu okolo drieku. Chytila moju ruku, otočila sa a pozrela sa mi do očí. Pritiahla ma k sebe. Na celom tele som cítil jej pevné napnuté prsia, jej maličké bruško, ako sa tlačí ku mne. Opatrne, jemne som ju pobozkal a ona vrátila môj bozk a to tak jemnučko, ako keď vtáčik pije kvapky vody pomaly v drobnučkej pusinke. Doslova sa so mnou točil svet. Moje oči opäť padli na ružu. Organista fortissimo skončil. Neviem, ako dlho sme tam stále v tesnom objatí. Vyrušil nás príchod kostolníka, ktorý prišiel zavrieť kostol. Do ostrého jesenného slnka sme kráčali dlhý čas bez slova. Každý chcel niečo povedať, ale nevedel ako.
Nasledujúce dni sme skoro celé trávili spolu. Ani sme si neuvedomili, že čas neúprosne beží a blíži sa chvíľa môjho odchodu do Mníchova. Ako plynuli dni, stávali sme sa smutnejšími. Naše posledné stretnutie sa uskutočnilo na brehu Zürišského jazera. Prišla v mušelínovej červenej blúzke, priliehavej čiernej sukni siahajúcej po kolená. Mala čierne topánky, bola upravená s fantasticky voňajúcimi vlasmi. Dali sme si pusu, prechádzali sme sa, sedeli sme na lavičke, pozerali sme na západ slnka a ani sme nezbadali ako sa pomaly rozsvecovali večerné svetlá na brehu jazera. Neodzneli žiadne veľké slová ohľadne toho, čo bolo a ani ohľadne budúcnosti. Vedela, že neopustím svoje deti, ktoré zostali doma, a ktoré by boli stíhané, keby som bol zostal vo Švajčiarsku. Takže žiadne ilúzie o budúcnosti, žiadne sľuby, žiadne hodnotenie toho čo bolo, iba mlčanie, nekonečné dlhé pohľady, stisky rúk, pritúlenie sa až do pozdného večera. Odprevadil som ju pred Bellevue, kde sme sa pravidelne každý večer lúčili. Pritisol som si ju a cítil som, ako sa celá roztriasla. Cítil som jej slzy a moje slzy sa zlievali s jej slzami. Bolo to niečo krásne a bolestné zároveň.
Ráno som odcestoval do Mníchova a potom domov. Po štyroch rokoch v sedemdesiatomšiestom som sa vrátil do Zürichu. Projekčná kancelária už neexistovala. Priateľ už pracoval v inom meste. Pátranie po Katinke bolo neúspešné. Bývalí kolegovia vedeli len toľko, že s rodičmi a súrodencami odcestovali do talianskej časti Švajčiarska niekde na breh Luganského jazera. Vtedy som sa pohyboval na juhu Švajčiarska vo Walliských Alpách pod Monte Rosou. Keby som bol mal adresu Katinky, určite by som skočil cez kopec a navštívil ju. Pred Vianocami som dostal vianočný pozdrav a nástenný kalendár od Luganského jazera z mestečka Agno. Bol to pozdrav od Katinky. V kalendári sotva badateľne boli vyznačené dni, ktoré sme strávili pred štyrmi rokmi. Samozrejme, pozdrav som opätoval. Tieto vianočné pozdravy sa potom vymieňali vyše tridsať rokov, ale len pozdravy. Žiaden list, nič, len pozdrav a kalendár.
Pred Vianocami v roku 2004 pozdrav ani kalendár neprišiel. Počkal som rok, potom som sa rozhodol napísať krátky list, v ktorom som písal, či by nebolo vhodné, keby som ju navštívil. Odpoveď na list som nedostal. Až po pol roku som dostal krátky list od neznámej osoby, ktorá mi oznamovala, aby som nepísal, lebo Katinka už nežije. V tom istom roku som sa náhodou stretol s jednou našou spoločnou známou z Zürichu, pražskou športovkyňou, s ktorou sme strávili niekoľko hodín spolu. O Katinke vedela len toľko, že sa nikdy nevydala a starala so o svojich rodičov. Nič menej a nič viac. Každú jeseň príchodom indiánskeho leta sa ozýva v mojom vnútri taký malý zvonček. Zvonenie toho zvončeka nie je umieráčikom, hlási príchod obdobia, ktoré som prežíval vo svojom živote snáď ako najkrajšie obdobie v každom roku. Vďaka Katinke som prežil to, čo som predtým nezažil a nikdy viac sa to v mojom živote už neopakovalo.
Po niekoľkých rokoch meno Katinky sa stalo modlitbou.
MIŠI
ENGLISH TRANSLATION OF MIŠI´S STORY- KATINKAKATINKA
KATINKA
Many years ago I was one of those few lucky ones who were allowed to travel to the „west“. My destination was Munich in „West Germany“ the site of the Olympic Games.
On my way to Munich I decided to break my journey in Zurrich to see an old friend with whom we used to spend long hours on the Košice „korzo“ which was the favourite meeting place of young people in the High Street of Košice. We could not take our eyes off all those pretty girls passing by and tried hard to unlock the door that would let us into the world of theit secret dreams.
This friend of mine decided to leave his country and emigrated to Switzerland after the invasion of Czechoslovakia in 1968. He had definetely given up hope and decided not to give himself one more chance to be an active participant in the fight for a „better world“.
At the time of my visit he was living in Zurrich and he was working for a designer studio run by a Hungariam emigrant of 1956.
One day my friend introduced me to his „boss“.After a short conversation I was offered to do a kind of temporary job in his designer studio in the evening hours. Those days it was a widely known „ secret“ that tourists from the eastern block were usually short of money. I was deeply impressed by his friendly gesture and I was fully aware of the risk he was running.
I was hired to assist one of the company´s employees with an urgent job.
A few hours later I was introduced to my new „colleague“. She asked me to call her Katinka and told me that she was from Budapest in Hungary . She had decided to leave her country in 1956 and settled down with her parents in Switzerland. .
She was a bit shorter than I was,she had big soft brown eyes,an oval face,tiny nose and finely shaped full lips.Her features reminded me the best portraits of renaissance masters. She had a simple dress on but she looked as neat as a new pin.She was wearing a pair of dark thin framed glasses which gave her look a sort of intellectual touch.
After some time I got a grip on myself and I asked her if she would mind joining me for a walk round the city.It was a pleasant surprise to hear that she felt like taking a walk. In the afternoon we took a long walk through narrow romantic streets , spacy parks passing beautiful old buildings,. We finished our walk in Mr. van del Brouk´s Dutch tearoom.They were unforgettable moments, we enjoyed each other´s company and had a wonderful time together.From that day on we went out for walks every day.
One afternoon we happened to walk by the beautiful old cathedral of St. Peter and Paul. The door of the cathedral was open so we went in.We were deeply moved by what we had seen inside. High above the altar there was a monumental crucifix hanging from the top.The local organist was practising Bach´s d minor toccata and fuga.This beautiful music took us to a world which was absolutely breathtaking.I was leaning against one of the huge gothic pillars and Katinka was standing in front of me. In that very moment I cought the sight of a beautiful red rose lying on the steps leading to the altar illuminated by a tiny ray of sunshine coming in through the window. I felt an irresistible desire to put my arms round Katinka.The same time I was afraid that I might spoil evrything. The music slowly changed from pianissimo to fortissimo and then I made the final decision.I put my arms gently round her shoulders. She did not move or showed any sign of refusal.It filled me with courage and put my arms round her waist.She turned round slowly and looked deep into my eyes.She moved closer and,pressed gently into my arms.I could feel her body was trembling slightly.I kissed her gently and so did she. Her kiss was as tender and soft as a light breeze.My world just turned upside down. I cannot remember how long I had been holding her in my arms. I can only remember that there was a warden moving past slowly, turning down the lights and was just about closing the doors.We walked out into the soft autumn sunshine without saying a word.Both of us wanted to say something but we remained silent and wordless.
The next few day we spent together.We hardly realised that we would have to say good-bye soon.As days passed by we turn more and more sad.On the last day of my stay we were strolling along the banks of the Zurrich lake . She was dressed in a red muslin blouse and a black skirt. She looked very attractive and her hair had a gorgeous smell.I kissed her on her cheek ,walked for a while and then sat down on a bench and loooked on in admiration on the surface of the lake which reflected the lamp lights on the bank of the lake.We avoided talking about what we had been through or what we could expect in the future.She knew that I would never let my children down whom I left behind and they would have suffered a lot if I had decided not to go home and stayed in Switzerland.So no words,no promises just long silent looks,holding hands and long minutes in each other arms. I saw her to hotel Bellevue where we usually said good bye.I just put my arms round her and I felt that tears started running down my cheek.Her eyes were filled with tears too.. It was something I had never felt before.
In the morning I left for Munich and later I returned home.
Four years later in 1976 I retutned to Switzerland. My friend moved to an other city, the desiner studio had closed down.I was trying to find out what had happened to Katinka but I was not successfulThe only information I was able to get that she had moved with her parents to the Italian canton of Switzerland,somewhere in the neighbourhood of Lake Lugano.That time I was planning to visit the southern part of Switzerland ,namely The Wallis Alps at the foot of Monte Rosa. If I had had the address of Katinka I would have visted her.At Christmas time I got a Christmas greeting and a calendar from a place called Agno, situated at the Lake Lugano in Switzerland. It was a greeting from Katinka. In the calender there were almost invisibly marked the days which we spent together four years ago.Of course I sent her a greeting too, but just a greeting ,nothing more.We had been exchanging Christmas greetings for 30 years.Nothing but greetings ,not a word more.
In the year 2004 I did not get any greetings from Katinka. I had been waiting for a few months then I decided to send her a letter. I asked her if she would mind if I had visited her. There was no answer. Some months later I got a letter from a person whom I had never met before.The writer of the letter told me not to write to Katinka any more because she had died.
Some time I later I happened to meet a friend of mine who had known Katinka, I was told that Katinka had never got married,she had been looking after her elderly parents.It was the last time I heard about Katinka.
Every year when Indian summer is drawing near there is a small bell ringing somewhere deep in my heart but it is certainly not a death bell ,it is a tender sound which always reminds of the days I spent we Katinka. Nothing like that has never ever happened to me.
In the evenings I never fail to say my prayers for Katinka.
Hi Miši,
I am Věra Medveďová.
I enjoyed your story a lot. It just reminded me of one of my favourite poems by Robert Burns.
A Red, Red Rose
Oh my Luve is like a red, red, rose
That´s newly sprung in June:
Oh my Luve is like the melodie
That´s sweetly play´d in tune
As fair art thou, my bonnie lass,
So deep in luve am I:
And I will luve thee still, my dear,
Till a´ the seas gang dry:
Till a´ the seas gang dry,my dear,
And the rocks melt wi´ the sun:
And I will luve thee still, my dear,
While the sands o´ live shall run.
And fare thee weel, my only Luve!
And fare thee weel a while!
And I will come again, my Luve,
Tho´ it were ten thousand mile.
with regards
Věra
Hi Misi,
This is a real love story, romantic and tender, that warmed up my heart. I felt like a teardrop falling out of my eye, because you expressed what everyone of us would love to experience.
Thank you very much for your subtlety and care.
Hope to meet you in Kosice.
Gundula from Luxemburg
María Martel Ramírez de Ingenio-Gran Canaria escribió:
"Mi Primer Amor"
A los 16 años me enamoré, estaba loca de amor, ciega, no veía sino por los ojos de él, pero cuando más tranquila estaba vino un tifón y se lo llevó, me quedé como el que está soñando. Al despertar me di cuenta de que estaba perdida, sin rumbo, que aquello no valía la pena estar tan ciega.
Por eso digo que el amor de juventud es muchas veces ciego y no ve.
Pasado a limpio por Vanesa Colombi Zarandón.
María Leonor Sánchez Sánchez- de Ingenio- Gran Canaria, escribió:
"Una historia de amor"
En mi época, de joven, tuve algunos admiradores. A los veintidós años conocí a un chico, el cual estaba muy enamorado de mí. Solíamos salir de paseo y a las fiestas del pueblo; en ellas, comprábamos palomitas y nos pasamos cinco años, hablando sobre el futuro y sobre la casa donde íbamos a vivir y de lo feliz que me iba a hacer.
Pero aquí acaba la historia, un día, ocho de septiembre, él me llamó, pero no estaba en mi casa. Mi madre, le dijo que me había marchado a la playa del Burrero. Él salió en mi busca, en un coche descapotable amarillo, y en el trayecto por desgracia tuvo un accidente. Estuvo veinte días en la U.V.I y al final murió, dejándome desilusionada, ya que me había pedido matrimonio.
Así termina una triste historia de amor, que nunca olvidaré.
Pasado a limpio por: Mariela Alvarez Martínez
-
Zverejnenie komentára
<< Home