BACK TO AFRICA - WRITTEN BY VLADO
posted by Brigita Wallova @ 6:35 PM
2 comments
SENIORSTORIES - SLOVAKIA
Príbeh môjho života. Európsky projekt pre občanov vo veku od 55 rokov. Slovenskí seniori píšu príbehy a skúsenosti zo svojho života.
2 Comments:
Milí priatelia, tu je ďalsí príbeh, ktorý hovorí o tom , aké úžasné je cestovať a ze ked človek niečo velmi chce urcite sa mu to splní...
Na vine bol určite Karol May, keď ako mladí chlapci sme hltali jeho romány o indiánoch,prériach a
Skalistých horách.Vedeli sme,že sú vymyslené,ale boli o čistote ducha,o vsťahu k horám a lesom.
Našími Skalistými horami bol vtedy iba Slovenský raj a mäso z buvola sme nahradili konzervou-bravčové vo vlastnej šťave.
Tak asi som začinal získavať vsťah k prírode a cestovatelskú vášeň,ktoré neskôr ešte rozvinuli .Seton,Elstner,Hanzelka,Zigmund a iní.V svojích cestopisoch ma vodili po zabudnutých a neznámych končinách sveta kde všetko bolo úžasné a iné ako u nás.
Aj keď som pochodil po horstvách v Európe,stále som túžil tak ako slávní cestovatelia, na vlastnej koži zažiť cestovanie po exotických krajinách, vidieť tamojších ľudí a prírodu.A údajne,keď niekto velmi chce tak sa mu to aj splní
Dostal som šancu ktorá je iba raz v živote-zobrať nákladné auto Pragu V3S a ísť s ňou cez polovicu Afriky až na rovník,kde ležia dva prekrásne kopce s večným snehom na vrcholkoch-Kilimandžáro a Mt.Kenya.
Písal sa vtedy r.1980.Dostal som sa do krajiny mojích snov,videl som prekrásnu Saharu,horúce buše aj tropické pralesy.
Stretol som hrdých tuarégov,vysokých hnedých núbijcov,masajov aj kočovné berberské kmene.Dohovárali sme sa ako sa dalo,obchodovali sme spolu a bol som aj v ích príbytkoch.Dodnes mám na to krásne spomienky.
Avšak na jedno stretnutie mi ostala zvlášť silná spomienka.Z líbijského Tripolisu,kde sme sa vylodili,sme namierili na juh.Po líbijskú hranicu nás odprevádzali dvaja prideleni policajti.Odtial sme si to namierili do El Fasher,vzdialeného asi 1000 km južne.
To by nebolo nič zlé,ale k nemu neviedla cesta,iba čistý,krásný saharský mäkký piesok až po obzor.Žiadna cesta,žiadna stopa.
Tu už vážne vstúpil do hry náš navigátor-nie prístroj,ale náš špecialne vyškolený kamarát Gaston a jeho pomocnik Wilo.Oni robili to čo dnes robi GPS-podľa sextantu a hviezd zistili našu presnú polohu a určili azimut k El Fasheru .
Bolo to ako na mori a my sme plávali ako loďka 4 dni.Obchádzali sme hlboké piesky a terénne vlny.Z jednotvárnosti nás zobudilo až zlomené váhadlo Ventilu na motore.To je nevšedná porucha aj doma u nás.Bol by to koniec srandy a možno aj nás. Nepojazdné vozidlo bez telefonu alebo vysielačky,zásoby vody na 2 - 3 dni.Komu by sme oznámili čo sa stalo a kde sme.Iba slnko chodilo okolo nás.A nikto ani nevedel kde sme.
Našťastie náhradný diel bol, a tak už druhý deň okolo obeda sme asi 150 km pred El Fasherom.
Ráz krajiny sa začal meniť-piesku je menej,sem-tam rastie trs bodliaku v kamenistej púšti.Stále ideme podla azimutu,keď vlavo v dialke sme zbadali malé stádo tiav a pastiera,ktorý na nás zďaleka mával a bežal k nám.Je nepísaným zákonom púšte
poskytnúť pomoc,vodu a cigarety.Bol to chudý berberský pastier,s vďakou prial ponúkané veci a veselo sa rozhovoril.
My tiež, aj keď sme sa vobec nerozumeli.Po chvíli jedného z nás napadlo-zrejme aby reč nestála-opýtať sa na cestu k nášmu cielu: El Fasher? a ukázal rukou v súlade s naším azimutom.Na naše prekvapenie pastier rázne ukázal rukou o 30-40 stupňov vľavo a zdôraznil,že tadial.Vzápetí sme nahodili zhovievavý úsmev,asi v tom zmysle-čo ty pastierik v
tých otrhaných handrách možeš vedieť? Však my máme mapy a prístroje.
So strojeným úsmevom sme znova ukázali náš smer s dorazom,že El Fasher je tadialto.Pastier naznačil dorazne nie a trval na svojom smere ako ukázal.Chvilu bolo ticho,slnko kolmo nad hlavou-tieň nulový.Kam len oko dohliadlo rovina ako stôl.Nebol bod, o ktorý by sa mohlo oprieť -ani na zemi ani na oblohe. Odkial pastier vedel, že máme ísť viac doľava? Cítil že mu neveríme,tak to jednoducho vysvetlil:Ukázal pravou rukou našim smerom a súhlasil,že El
Fasher je tam.Ale päsťou ľavej ruky naznačil kopec,za ktorým leží mestečko-a tento kopec treba obísť zľava.
Bolo to názorné ale akosi sa nám nechcelo veriť.My s ďalekohľadom nevidíme kopec a on ako to vie?
Išli sme ešte asi 4 hod naším smerom,keď sa terén začal dvíhať do rozložitého, mohutného kopca ktorý trebalo obísť zľava, presne tak ako nám povedal pastier.Asi po 4 hod sme sa dostali do mestečka.
Vrelé privítanie miestnýmí obyvatelmi a naša cesta v ten den končí na polícii, kde sa hlásime. Aj dnes,po 26. rokoch pri spomienke na tento zážitok,neviem pochopiť ako sa vedel náš pastier v tej monotónnej krajine orientovať.Asi mal v sebe čosi čo majú šamani alebo sťahovaví vtáci.My civilizovani ludia máme na to kompasy,GPS a podobné vercajgy.
Odvtedy nemám rád,keď niekto v svojich cestopisoch hovorí o domorodcoch ako o primitívnych obyvateloch.Je to také dehonestujúce. Slovo primitívny značí jednoduchý,nevzdelaný.
Ale takýto domorodci sú vlastne vzdelaní v škole života. Vedia sa orientovať v krajine, nájsť vodu vo vyprahnutej púšti,nájsť potravu v pralese,jednoduch vedieť žiť aj bez konzerv a GPS.To my civilizovaní ludia by sme mali obrovské problémy keby nám zavreli hypermarkety.
Vlado
Dear Friends,this is another story about travelling, I just want to say that travelling is one of the most exciting things in life. And please remember that never give up your dreams, even if you think that there is very little chance to make them come true……….
As a young boy I was a great admirer of Karl May and his stories about the brave and smart Indians , I wish I could have seen the Rocky Mountains but instead of Rocky MountainsI had to do with our local „ Rocky Mountains“ which is called SLOVENSKÝ RAJ / the Slovak Paradise. I climbed the steep rocks of Slovenský raj /look at the picture supplement/, instead of buffalo meat I had to be happy with a cheap tin of pork stew .
My passion for travelling grew day by day, when I was a teenager I read the books of travel of such famous authors as Hanzelka and Zigmund ,Seton and Elstner .
In my young days I was lucky enough to get to different parts of Europe and climb mountains there. But there was adream, I wanted to get to a really exotic country…..and it was Afraica.I was very keen on learning something about the people and their way of life
And my dream came true, with a couple of friends we hired a Tatra V3S and set for Mount Kenya and the snow topped peak of Killimanjaro .It was in 1980.
I could not believe that I would be able to see with my own eyes the fascinanting Sahara Desert , hot tropical forests , proud Tuaregs , tall smart Nubians as well as nomadic Berbers one day.I have unforgettable memories of „talking“ to local people,though we did not speak each others language we always managed to come to an agreement.
One of my best memories is our trip to El Fasher. We started from Tripolis in Lybia.El Fasher was something like 100 km to the south through the desert.There was nothing but huge amounts of sand, no road or paths.One of my friends who trained himself to be our „navigator“ set to work, it took him long hours to find out which is the right „passage“to
El Fasher.Of course we did not have a GPS , the only device he could use was a a good old sextant and the constallation of stars. We were „sailing“ happily for four days , then all of sudden our car broke down. Unfortunatelly we had no “mobile phones“ or walkie-talkies with us , there was nobody we could ask to help us, our supply of water was enough for 2 days. It was not funny at all. We set to work, it took us a day to make our car move on.
After a short drive we found to our surprise that the landscape started changing.Here and there we could see bushes of thistle. And far in the distance there was a man waving to us, it was a shepherd with a small her of camels.It is an „unwritten law“ in the desert that if you meet somebedy you should treat him or at least share with him the „precious“ things you have with you, like water, cigarettes, etc.and everybody is supposed to be helpful as much as possible.Afer exchanging „ presents“ we had a kind of „communication“- among others we asked him if we were on the right way to EL Fasher?Without any hesitation he raised his arm and showed us the way.The countryside was absolutely flat, no mountains , trees or anything one could use for better orientation, but the sheperd was absolutely sure. We looked into our maps and according to our „calculations“ the sheperd was wrong, in the end we decided to take the „risk“ and followed his instructions.And it was very wise of us to do so.A few hours later we arrived to our destination. The local people were extremly friendly and kind and we forgot all our hardships and enjoyed the hospitality of the native inhabitants.
I often remember this experience of mine when I hear people talking about the inhabitants of Africa as primitive or even uncivilised. This is a completely wrong idea,they have acquired skills and culture that help them to survive amongs very harsh conditions .
Just imagine what would all those „civilised“ people do without their „supermarkets“ and
modern technical devices.
j
Zverejnenie komentára
<< Home